Ktoré verejné firmy taja autá svojich manažérov?

Autor: Transparency International Slovensko | 8.9.2019 o 16:26 | (upravené 24.9.2019 o 10:46) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  18637x

Najviac za auto pre svojho šéfa aktuálne platí Bratislavská vodárenská spoločnosť, ktorá si vozidlo prenajíma za 125-tisíc eur od firmy spoluvlastnenej Ivanom Kmotríkom.

AKTUALIZOVANÉ o dodatočné odpovede niektorých miest a firiem.  

Je apríl 2019 a pred štvorhviezdičkovým hotelom Hraničný zámeček na moravsko-slovensko-rakúskom pomedzí parkuje nezvykle veľa drahých áut so slovenskými značkami. Väčšina priviezla šéfov slovenských vodárenských spoločností, ktorí sa do centra turisticky atraktívneho Lednicko–valtického areálu zišli na rokovanie snemu vodárenskej asociácie.

Hoci médiá zo stretnutia nepriniesli podrobnosti a menný zoznam účastníkov rokovania najvyššieho orgánu asociácie nie je známy, medzi niekoľkými Superbami určite nechýbali ani prémiové modely vychytenejších značiek. Tie totiž nie sú vo výbave šéfov 14 slovenských vodární, vlastnených výlučne mestami a obcami v jednotlivých regiónoch, žiadnou výnimkou.

Najviac zaplatí BVS

Generálny riaditeľ Severoslovenských vodární a kanalizácií Miroslav Kundrík sa vozí na BMW GT za 96-tisíc eur (sumy uvádzame s DPH), šéf Oravskej vodárenskej spoločnosti Jozef Revaj využíva Audi A4 za vyše 47-tisíc eur, nový Volkswagen Tiguan Allspace za 43-tisíc zakúpila Podtatranská vodárenská spoločnosť aj svojmu riaditeľovi Petrovi Ďuroškovi.

Viacerí ich kolegovia uprednostnili prenájom vozidiel. Stredoslovenská vodárenská spoločnosť riadená Vladimírom Svrbickým zaplatí za trojročný prenájom a údržbu najdrahšieho modelu Volva - sedemmiestneho SUV-éčka XC90 - takmer 85-tisíc eur. Zmluvu tento rok obnovili potom, ako im vypršal trojročný nájom rovnakého modelu za 87-tisíc. Prenájom športového modelu BMW X4 za vyše 42-tisíc na tri roky využíva aj šéf Považskej vodárenskej spoločnosti Ján Balušík.

Najviac však v súhrne za auto pre svojho šéfa Stanislava Beňa zaplatí Bratislavská vodárenská spoločnosť, ktorú  prenájom  Volkswagenu Touareg vyjde na 2620 eur mesačne počas štyroch rokov. Do roku 2021 by tak mala za využívanie auta zaplatiť až neuveriteľných 125-tisíc eur. Viac ako polovicu tejto sumy tvoria súvisiace služby ako sú opravy, výmeny pneumatík alebo zabezpečenie havarijného poistenia.

Z odpovede BVS nie je jasné, o aké prevedenie modelu ide, bežné ceny Touaregov sa však aktuálne pohybujú od 49 990 do 89 340 eur. Ak započítame aj nadštandardné služby nad rámec záruky, BVS mohla vozidlo získať podstatne lacnejšie od predajcu.

Zvláštnosťou pritom je, že BVS si auto neprenajíma od lízingovej spoločnosti, ale od svojej dcérskej spoločnosti Infra Services. V tej vlastní 49-percentný podiel akcií podnikateľ Ivan Kmotrík prostredníctvom firmy Grafobal Group development. BVS pritom dlhodobo čelí podozreniam z tunelovania práve cez Infra Services (napríklad tutu a tu).

Samotnú zmluvu medzi BVS a Infra Services, na základe ktorej je auto prenajímané, BVS nášmu spolupracovníkovi nesprístupnila ani po mesiaci od zaslania Infožiadosti.

Stanovisko nám napokon poskytol aspoň člen predstavenstva BVS Henrich Haščák nominovaný primátorom Matúšom Vallom, podľa ktorého „aktuálne prebiehajú intenzívne rokovania s Infra Services, ktorých predmetom je stanovenie nových podmienkach prenájmu vozidiel“.

Benefit za zásluhy

Na to, či šéfovia vodární s niekoľkými desiatkami až stovkami zamestnancov (najmenšia Podtatranská vodárenská spoločnosť mala v roku 2018 len 29 zamestnancov) a ziskami od niekoľko tisíc po státisíce eur (Liptovská vodárenská spoločnosť zaznamenala v roku 2018 dokonca stratu 2772 eur) potrebujú takéto drahé autá, môžu existovať rôzne názory.

Vládne nariadenie o limitoch na obstaranie áut štátnymi organizáciami z roku 2015 napríklad určuje maximálny cenový strop pre top úradníkov ako sú štátni tajomníci alebo šéfovia ústredných orgánov štátnej správy na 57 600 eur (vrátane DPH). Vláda tento strop odporučila dodržiavať aj ďalším predstaviteľom verejnej správy, ako sú primátori, župani či riaditelia RTVS, Všeobecnej zdravotnej poisťovne i „ostatným subjektom verejnej správy“.

Nový primátor Žiliny Peter Fiabáne sa preto rozhodol predať luxusný automobil Audi A8 Long, ktorý za vyše 77-tisíc eur obstaral ešte jeho predchodca Igor Choma. Momentálne sa vozí na Škode Superb za necelých 33-tisíc. Primátor krajského mesta tak jazdí na trikrát lacnejšom aute, ako šéf Severoslovenských vodární a kanalizácií, v ktorých je najväčším akcionárom práve Mesto Žilina.

Technický riaditeľ Severoslovenských vodární a kanalizácií Eduard Valluš tvrdí, že posudzovanie opodstatnenosti vozidla verejnosti neprináleží „a takúto kompetenciu majú jedine orgány akciovej spoločnosti“. Kúpu takmer 100-tisícového luxusného modelu BMW spred dvoch rokov odôvodňuje aj tým, že spoločnosť je v zisku a riaditeľ v nej pracuje už vyše 30 rokov.  „Je zároveň viceprezidentom Asociácie vodárenských spoločností. Aj tieto skutočnosti rozhodovali pri posudzovaní nákupu vozidla, ktoré je v zmysle manažérskej zmluvy nefinančným benefitom pre generálneho riaditeľa,“ napísal.

Rozsudok neberú

Pravdou je, že témy, ako sú autá alebo odmeny pre riaditeľov verejných firiem, sú nezriedka prezentované populisticky a v porovnaní s obdobnými súkromnými firmami nejde často o žiadny nadštandard. Napríklad súkromná Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, ktorá patrí pod francúzsky koncern Veolia, a ktorej vyše 500 zamestnancov prevádzkuje vodárenská a kanalizačnú infraštruktúru v regióne, si podľa účtovnej závierky prenajíma Audi A6 na tri roky celkovo za vyše 73-tisíc eur.

Omnoho väčším problémom, ako je kúpa či prenájom zrejme zbytočne drahých áut v niektorých verejných spoločnostiach, je neochota časti z nich o svojom hospodárení verejnosť vôbec informovať. A to aj za cenu porušovania zákonov. Na žiadosť zaslanú podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám sprístupnilo nášmu spolupracovníkovi konkrétne informácie o autách riaditeľov iba 6 zo 14 vodárenských spoločností.

Zvyšné sa odpovedať neunúvali alebo žiadosť zamietli s tým, že nehospodária s verejnými prostriedkami a nemusia teda o ich použití informovať. Nezákonnosť tejto argumentácie pritom už dvakrát konštatoval súd, ktorý vyhovel žalobe Transparency a jednoznačne rozhodol, že vodárne sú verejné inštitúcie a majú teda plnú informačnú povinnosť. Viaceré vodárne však neskrývajú, že rozsudok súdu ich nezaujíma.

V niektorých prípadoch sme sa k detailom o autách riaditeľov napokon predsa len dostali po opakovanej žiadosti pod hlavičkou Transparency alebo po prelúskaní zmlúv zverejnených na ich stránkach. Tak sa nám napríklad podarilo nájsť zmluvy na prenájmy Volva v Stredoslovenskej vodárenskej. (Pozrite si podrobnú tabuľku o autách šéfoch vodárenských spoločností).

Taktikou je mlčať

Narazili sme však aj na spoločnosti, ktoré porušujú legislatívu nielen pri sprístupňovaní (odpovediach na otázky občanov podľa Infozákona), ale aj pri zverejňovaní (verejné spoločnosti sú podľa Infozákona povinné zverejňovať na internete zmluvy alebo v niektorých prípadoch aspoň údaje o zmluvách ako sú protistrana, predmet zmluvy či cena). Takýmto prípadom sú napríklad Trenčianske vodárne a kanalizácie, ktoré infožiadosť i otázku Transparency o aute pre jej riaditeľa Mariána Kortiša odignorovali a na stránke majú za posledné dva roky zverejnených iba desať zmlúv. (Na otázky Transparency odpovedali až po zverejnení článku - dňa 11.9.2019 - z dôvodu čerpania dovolenky. Informácie sme pridali do tabuliek). 

Infožiadosť zamietla aj Západoslovenská vodárenská spoločnosť, nepomohlo ani to, že jej poskytnutie informácií v zmysle spomínaného rozsudku súdu nariadil aj MH Manažment (ten je podľa Infozákona ako nástupník Fondu národného majetku, ktorý vodárne kedysi zakladal, oprávnený odmietnutia infožiadostí posúdiť).  ZVS odmietla odpovedať aj na rovnakú otázku Transparency. „Požadované informácie Vám neposkytneme z dôvodu, že spoločnosť nemá záujem byť akýmkoľvek spôsobom uvádzaná vo Vami pripravovanom článku,“ odpísal anonymne Sekretariát generálneho riaditeľa Mareka Illéša.

Konkrétnych odpovedí sme sa nedočkali ani z Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, ktorej riaditeľ Stanislav Hreha (zároveň súčasný predseda vodárenskej asociácie) v minulosti zaujal aj jazdením s modrým majákom umožňujúcim právo prednostnej jazdy. Denník Korzár nedávno informoval aj o viacerých zákazkách pre riaditeľových blízkych. 

PR zástupkyňa spoločnosti iba stroho odpovedala, že šéf VVS vraj môže využívať akékoľvek vozidlo spoločnosti, vrátane terénnych a nákladných vozidiel, vozový park však nespresnila.

Obe spomínané spoločnosti, ktoré patria spolu s BVS do top trojice najväčších vodární na Slovensku, tento typ zmlúv zároveň nezverejňujú ani na svojich weboch.  

Nejde len o vodárne

Nízka alebo žiadna transparentnosť v tejto oblasti  sa však netýka len vodární. Na autá riaditeľov sme sa v rámci novej edície pripravovaného rebríčka transparentnosti verejných firiem pýtali 100 najväčších spoločností v 100-percentom vlastníctve štátu, miest, žúp alebo iných verejných inštitúcií. Typ auta sprístupnilo nášmu spolupracovníkovi 61 a cenu len 59 z nich. (Podrobný zoznam odpovedí všetkých 100 firiem, vrátane dodatočných odpovedí, nájdete v tejto kompletnej tabuľke).

Odpovedať odmietli aj také firmy ako je Letisko M.R. Štefánika alebo Slovenský plynárenský priemysel. SPP neodpovedal ani na dodatočnú otázku Transparency, jeho hovorca Ondrej Šebesta napriek opakovaným prísľubom po 11 dňoch napísal, že nedokáže „garantovať termín doručenia odpovede na otázky“. Podnik napokon informáciu o vozidlách svojich vrcholných predstaviteľov poskytol, doplnili sme ju do kompletnej tabuľky.

Zmluvy týkajúce sa kúpy alebo prenájmu predmetných vozidiel sa nám nepodarilo nájsť ani v Centrálnom registri zmlúv na webe. Aj tieto veľké firmy argumentujú podobne ako vodárenské spoločnosti, že autá nezískali za verejné zdroje, ale za svoje vlastné, a to aj napriek tomu, že sú v stopercentnom vlastníctve štátu. Na rozdiel od vodární sa v ich prípade nemôžeme v argumentácii oprieť o podporné rozsudky súdov.

V Transparency sme však presvedčení, že neexistuje žiadny zákonný dôvod, ktorý by umožňoval spoločnostiam v 100% verejnom vlastníctve utajovať podobné zmluvy. Infozákon jednoznačne stanovuje, že zmluvy týchto spoločností uzatvorené mimo ich hlavných podnikateľských aktivít zapísaných v obchodnom registri musia byť zverejnené. Je zrejmé, a vyplýva to aj z obchodného registra, že obchodovanie s vozidlami nebude hlavným podnikateľským predmetom vodární či SPP. Navyše, ak by aj kúpa áut patrila do ich „core businessu“, verejné firmy by mali zverejňovať aspoň údaje o takýchto zmluvách ako je cena auta alebo názov predajcu.

Zmluvy o získaní vozidiel naopak zverejňuje na Centrálnom registri zmlúv napríklad Národná diaľničná spoločnosť, zaujímavosťou v jej prípade je, že šéfovi firmy Jánovi Ďurišinovi poskytuje až dve vozidlá – Toyotu Land Cruiser 150 za 56-tisíc eur na služobné a Škodu Superb za takmer 53-tisíc eur na súkromné účely.

Konkurencia ako výhovorka

A manažéri ktorých verejných firiem teda jazdia na najdrahších autách? Ak pominieme firmy, ktoré neodpovedali zámerne možno práve preto, aby svoje luxusné autá utajili, ďaleko najdrahšiu limuzínu obstarala pre svojich šéfov Železničná spoločnosť Slovensko. Ide o Audi A8 za vyše 132-tisíc, kupované však bolo ešte pred desaťročím a dnes má so 450-tisícami najazdených kilometrov už iba zlomkovú hodnotu. Audi A8 za vyše 86-tisíc využíva aj riaditeľ  Železníc Slovenskej republiky, ide však ešte o staršie vozidlo s rokom výroby 2006.

Naopak, úplne najlacnejšie auto zo spomínanej vzorky deklaroval riaditeľ dubnickej mestskej firmy Technické služby  Gabriel Zelei, ktorý si musí vystačiť so starou Škodou Octaviou získanou za 1600 eur. Priemerná cena riaditeľských áut sa v päťdesiatke firiem, ktoré vozidlá kupovali a informácie o nich sprístupnili, pohybuje na úrovni necelých 37-tisíc eur. 

Aj tento malý test odhalil, že problémom vo verejných firmách je už dnes oveľa menej bezbrehý papalašizmus, ako nerešpektovanie zákona, ktorého nejednoznačnosť umožňuje jeho ohýbanie. Rozumieme argumentu, že verejné firmy nechcú zverejňovať všetky svoje zmluvy, keďže musia na trhu súťažiť aj s privátnymi konkurentami. Pri informáciách týkajúcich sa áut pre manažérov spoločností v stopercentne verejnom vlastníctve je však tento argument ťažko obhájiteľný.

Alebo nám niektorý z tajuplných riaditeľov dokáže presvedčivo vysvetliť, ako konkrétne by napríklad vodárenskú spoločnosť v konkurenčnom boji poškodilo zverejnenie informácie, že sa jej šéf na rokovanie snemu vodárenskej asociácie priviezol na zrejme najdrahšie prenajímanom Volkswagene Touareg v krajine? Začnú si azda preto Bratislavčania kupovať vodu v Trnave?

Michal Piško, Ľuboš Kostelanský, Ján Gerčák 

Čerstvé novinky z nášho boja za viac transparentnosti na Slovensku môžete dostávať aj Vy pravidelne, pridajte sa k tisíckam ďalších!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Ako Fico stíha sám seba

Protiextrémistické úderky nevytvoril Soros, ale štát.


Už ste čítali?