Slovensko sprivatizovalo informácie o vodárňach

Autor: Transparency International Slovensko | 4.9.2018 o 8:01 | (upravené 5.9.2018 o 14:01) Karma článku: 10,19 | Prečítané:  6771x

Pozrite si prehľad, čo sú vodárenské spoločnosti ochotné zverejniť o odmenách svojich manažérov. Reakcie na rozsudok súdu by sa v niektorých prípadoch dali pokojne označiť za ignoranciu.

Keď opozícia v roku 2014 kritizovala jednofarebnú vládu Smeru za zmenu legislatívy umožňujúcu vyvážanie vody do zahraničia, vtedajšieho premiéra Roberta Fica sa to dotklo tak, že ochranu pitnej vody presadil rovno do ústavy. Ochranné ťaženie priviedlo Slovensko dokonca k unikátu, keď nám politici do „zákona zákonov“ prepašovali slová ako „potrubie“ alebo „spotrebiteľské obaly“.

Voda však zďaleka nie je jedinou prísne stráženou komoditou v tejto brandži. Stačí, ak sa od vodárenských spoločností pokúsite zistiť, ako narábajú s verejnými prostriedkami. Pri niektorých z nich budete stáť zrejme pred ťažšou úlohou, ako by bolo pašovanie vody cez hranice. Nepomôže vám zákon a dokonca ani rozhodnutie súdu.

Ohýbanie zákona

Štrnásť veľkých vodárenských spoločností, ktoré zásobujú ľudí vodou po celom Slovensku, ročne hospodári so zhruba 360 miliónmi eur a zamestnáva takmer sedemtisíc ľudí. Tieto spoločnosti po páde bývalého režimu postupne prešli zo štátnych rúk na mestá a obce a v súhrne tak nakladajú s väčším balíkom verejných peňazí ako Slovenská pošta, Národná diaľničná spoločnosť alebo Lesy Slovenskej republiky.   

O ich hospodárení sa však verejnosť dozvie len žalostne málo. Problém nastáva práve pri výklade pojmu „verejné zdroje“. Väčšina vodárenských spoločností sa aj napriek tomu, že sú v stopercentnom vlastníctve miest a obcí v regióne, dlhodobo tvári, že s verejnými peniazmi nenarábajú a ide len o tržby z ich vlastnej podnikateľskej činnosti. Takýto výklad im umožňuje ohýbať Infozákon tak, aby takmer žiadne informácie o svojej činnosti žiadateľom poskytnúť nemuseli.

Tradičná odpoveď Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti na žiadosť TIS podľa Infozákona:

Podobnú skúsenosť sme mali aj v Transparency, kde nám viaceré vodárne (ale aj ďalšie verejné firmy) pravidelne odmietali sprístupniť aj také základne informácie ako sú výška odmien pre manažment, spôsob predaja majetku a prijímania zamestnancov alebo zoznam sponzorovaných subjektov. V roku 2015 sme sa preto v prípade dvoch vodárenských spoločností obrátili aj na súd, aby rozhodol, či môžu tieto verejné regionálne monopoly naozaj tak jednoducho obchádzať Infozákon.

Verejné inštitúcie

Žalovať sme museli Fond národného majetku, ktorý potvrdil zamietavé stanovisko vodární. Infozákon totiž verejným firmám v prípade zamietavého stanoviska nariaďuje obrátiť sa na svojho zakladateľa, ktorým bol v ich prípade práve štátny FNM (na mestá a obce prešli vodárne až časom).  

V oboch prípadoch nám súd dal za pravdu a rozhodol, že vodárne nám požadované informácie sprístupniť mali, keďže ide o spoločnosti s plnou informačnou povinnosťou. Krajský súd v Bratislave sa  priklonil k záveru, že ak by sa vychádzalo zo striktne legálnej definície verejných prostriedkov v zmysle zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy a zároveň by bolo akceptované, že obchodné spoločnosti nenakladajú s majetkom štátu či samospráv, ale iba s vlastným majetkom, neboli by prístupné žiadne informácie o hospodárení týchto obchodných spoločností vo vlastníctve miest a obcí.

Bratislavský krajský súd zdôraznil, že Stredoslovenská vodárenská spoločnosť (senát JUDr. Zuzany Mališovej), ako aj Trnavská vodárenská spoločnosť (senát JUDr. Mariána Degmu), sú síce subjektami súkromného práva, keďže im však bol zverený obecný majetok a realizujú aj časť právomocí orgánov verejnej správy, možno ich pokladať za verejné inštitúcie.

Po rozhodnutí súdu nariadil obom vodárenským spoločnostiam sprístupniť požadované informácie aj žalovaný orgán, ktorým sa medzitým ako nástupník zrušeného Fondu národného majetku stal štátny MH Manažment, a.s.

Pohŕdanie rozsudkom

Kým Trnavská vodárenská spoločnosť nám údaje obratom poslala, pri odpovedi od Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti sme sa nestačili čudovať. Vedúca sekretariátu generálneho riaditeľa Vladimíra Svrbického nám odpísala, že ich spoločnosť nebola účastníkom žiadneho súdneho konania, ktoré by im ukladalo povinnosť sprístupniť požadované informácie a že náš spor s ich zakladateľom - Fondom národného majetku a jeho nástupníkom MH Manažmentom - ich nezaujíma. „Spoločnosť MH Manažment nie je v právnom postavení ukladať našej spoločnosti akýkoľvek právne záväzný pokyn,“ napísali.

Takúto reakciu považujeme za absurdnú. Je síce pravda, že MH manžament už dnes s vodárenskými spoločnosťami nie je nijako majetkovo previazaný. Infozákon však hovorí jasne (aj keď naozaj trochu nešťastne), že ak verejná firma infožiadosti hoci i sčasti nevyhovie, konečné rozhodnutie musí posunúť na svojho zakladateľa. Tým je v tomto prípade jednoznačne právny nástupca Fondu národného majetku a teda MH manažment.

V praxi takto väčšina vodárenských spoločnosti postupuje aj po transformácii FNM na MH Manažment, čim uznávajú, že na účely Infozákona má MH Manažment postavenie zakladateľa.

Svojvoľná reakcia Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti nás preto vyprovokovala k malému testu. Hoci sa u nás neuplatňuje tzv. precedentálne právo, ako v anglosaskom svete, v súlade s princípom právnej istoty má každý účastník konania právo očakávať v skutkovo a právne takmer totožných prípadoch rozhodnutia, ktoré si nebudú vo svojich výrokoch a odôvodneniach odporovať. Súdy pritom musia dbať na to, aby sa postupne v určitých otázkach vytvárala ustálená súdna prax, z ktorej môžu účastníci konania do budúcnosti čerpať ako z relevantného právneho zdroja.

Rozličná prax

V máji sme sa preto obrátili na všetkých 14 verejných vodárenských spoločností s ďalšou infožiadosťou, v ktorej sme požadovali totožné informácie, aké nám mali podľa dvoch rozsudkov súdu vodárne sprístupniť už v roku 2015. Firmy sme požiadali o poskytnutie informácií o odmenách pre manažment, ako aj o subjektoch podporených darmi alebo z dvoch percent z daní. V žiadosti sme všetky spoločnosti upozornili aj na rozhodnutie súdu, ktorý vodárenské spoločnosti jasne označil za verejné inštitúcie s plnou informačnou povinnosťou.

Náš test dopadol ešte rozpačitejšie, než sme čakali. Až päť zo 14 vodárenských spoločností nám napriek rozsudku odmietlo sprístupniť akékoľvek požadované informácie a to s klasickým argumentom o zúženej informačnej povinnosti, keďže vraj nejde o verejné zdroje. Viaceré z nich o zamietnutí opäť podľa Infozákona informovali aj nástupcu ich pôvodného zakladateľa a teda MH manažment, iné sa obrátili na aktuálnych vlastníkov a teda mestá. Výsledkom však je, že k požadovaným informáciám sme sa nedostali ani po troch mesiacoch.  

,Aj v tomto prípade najväčšmi vynikla Stredoslovenská vodárenská spoločnosť, ktorá našu žiadosť odmietla a rovno napísala, že ich rozhodnutie vraj nemá kto preskúmať a naša ďalšia snaha je tak márna. „Oznamujeme Vám, že podnet na vydanie rozhodnutia podľa zákona o slobode informácií nie je možné podať osobe, ktorá ju založila keďže táto bola zrušená a právne postavenie jej nástupcu nemožno stotožňovať s právnym postavením jeho právneho predchodcu,“ napísala Vedúca sekretariátu generálneho riaditeľa Katarína Póčová.

Čakanie na novelu

Uspokojivo náš test ale nedopadol ani pri ďalších spoločnostiach, plnohodnotné odpovede na všetky tri otázky nám poskytli len štyri zo 14 vodární. Pre zvyšné bola problematická najmä otázka o odmenách pre manažment, viaceré sa pritom odvolávali na ochranu osobných údajov.

Škoda, že novela Infozákona pripravená ešte za exministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, ktorá reagovala aj na túto prax a nariaďovala firmám sprístupňovať údaje o platoch ich šéfov rovnako, ako je to pri iných verejných inštitúciách, zamrzla v legislatívnom procese.

Zverejňovanie platov a odmien šéfov verejných firiem je pritom dôležitý nástroj verejnej kontroly. Nie pre populistickú kritiku ich výšky (pravda je, že odmeny manažérov verejných firiem nezriedka výrazne zaostávajú za súkromnou sférou), ale pre lepšiu kontrolu výkonnosti manažmentu a účinnejší tlak na kvalitnejšie verejné služby. Jedným z krokov, ako to dosiahnuť, je práve verejnosťou kontrolovateľné naviazanie odmien manažmentu verejných firiem na výkonnostné plány a ich plnenie.

Prijatie Žitňanskej novely by prinieslo zásadný zásah aj do „výhovorkovej“ praxe verejných firiem, ktorou sa pri našich žalobách zaoberal aj bratislavský krajský súd. Novela, ktorú pripomienkovala aj Transparency, totiž navrhuje jednoznačné rozšírenie subjektov s plnou informačnou povinnosťou aj na obchodné spoločnosti štátu či samospráv. Tie by tak už nemohli odmietať sprístupňovanie informácií o svojom hospodárení.

Žiaduce by taktiež bolo zvážiť zmenu súčasnej praxe, kedy v prípade odmietnutia infožiadosti verejnou firmou rozhoduje jej pôvodný zakladateľ, ktorý – ako v prípade vodárni – s ňou už nemusí byť nijako previazaný. 

Kým sa Infozákon nezmení, musíme si zatiaľ vystačiť aspoň s rozhodnutiami súdov, ktoré sa v tomto prípade chvályhodne snažili do nejasnej praxe vniesť viacej svetla. Žiaľ, zatiaľ sa zdá, že viacerým vodárenským spoločnostiam by zrejme nestačilo ani to, keby im plnú informačnú povinnosť stanovili priamo do ústavy, hneď vedľa zákazu vývozu pitnej vody.

Michal Piško, Oliver Fecsu

Podporte, prosím, Transparency, aby sme na väčšiu otvorenosť verejných firiem mohli tlačiť aj naďalej. Ďakujeme!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?