Ján Kuciak: “Mám chuť na zmenu!”

Autor: Transparency International Slovensko | 1.3.2018 o 18:35 | Karma článku: 10,31 | Prečítané:  21377x

Ako videl Ján Kuciak svet okolo seba prvé štyri roky svojho dospelého života? Neveril Tiborovi Gašparovi ani politikom Smeru, no sklamali ho Sulík aj Mikloš. Najviac bol však rozčarovaný z občianskej apatie Slovákov.

S Jánom Kuciakom sme sa v Transparency stretli koncom roka 2014, keď sa ako súčasť skupiny študentov zaujímal o náš výskum korupcie v zdravotníctve. O pol roka nato napísal veľký článok na túto tému v časopise .týždeň. Potom už bola naša spolupráca častejšia, no výhradne len emailom, ako je v dnešnej netelevíznej žurnalistike normou.

Aký teda bol vlastne Ján osobne, mimo práce? Počas posledných večerov som sa začítal do jeho blogu. Začal ho písať od svojich 19tich rokov tesne predtým, ako šiel na prijímačky na žurnalistiku. Počas štyroch rokov napísal 68 článkov so svojimi názormi na politikov, školu, vieru, rodičov, svetové i domáce udalosti. Skúšal aj fejtóny, či dokonca básničku o kauze Gorila. Ale najmä svoj pohľad na Slovensko. Obľuboval vo vetách zátvorky, občas prehliadal preklepy, ale jeho texty majú silu, vtip i pointu.

Ako pamiatku na Jána, na jeho myšlienky a postrehy o nás si dovolím vybrať pasáže, ktoré ma oslovili najviac.

Žurnalistiku šiel študovať, aby zmenil krajinu k lepšiemu.

Rozhodol som sa takto preto, lebo žijem literatúrou, umeleckou aj vecnou, baví ma to. Často sa pozastavujem nad spoločenskými otázkami, rád diskutujem o problémoch v nej.. Je to spôsob ako svoje názory predať do spoločnosti, ako v nej pôsobiť, byť celkom pri a vo faktoch, ktoré je možné hodnotiť.

No po troch rokoch bol zo štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa sklamaný:

Nevenoval som tomu veľkú pozornosť až dodnes, kedy som si uvedomil, že to bola pravda. Dnes stojím pred bakalárskymi štátnicami. Mám za sebou tri roky, kedy ma skúšky ani raz (!) nedonútili poriadne sa učiť. Kedy som nestretol jedného pedagóga, ktorý by ma inšpiroval, zmenil moje myslenie, či nazeranie na svet. Kedy som nedostal takmer žiadny praktický základ profesijnej činnosti, morálky a etiky. Kedy som nedostal žiadny podnet pracovať na sebe, kedy sa všetko vtlačilo do niekoľkostranového „výcucu" s názvom Prejdi a uteč a kedy som snáď miliónkrát s podobnými zúfalcami riešil, ako na tom vlastne sme.

Za celú dĺžku štúdia som stretol dvoch pedagógov, ktorí pre mňa mohli byť zdrojom inšpirácie a vzorom osobnostného rastu. Jeden z nich nebol z našej katedry, učil ma len jeden semester a nakoniec ma nechal samého si vyhodnotiť záverečný test. Druhý absolvoval maximálne tretinu predpísaných prednášok a prejsť nás nechal za čokoľvek. Objektívne, je veľmi vyťaženým človekom, ale to, čo nám dal, je vzhľadom na jeho osobnosť a intelekt možno kópia kópie jeho cvičného podpisu. Nakoniec odišiel na súkromnú školu.

Mal rád Štefana Hríba a jeho diskusiu pod Lampou. Kritizoval povrchnosť novinárov (Markíza, Joj),  monológy Roberta Fica v Slovenskom rozhlase, ale aj rezignovanosť médií na svoje poslanie:

Mediálne prostredie, nielen u nás, ale všeobecne, potrebuje reštrukturalizáciu. A tá vyžaduje viac ľudí romanticky veriacich v podstatu poslania médií a ochotu podvoliť mu všetky svoje zištné ciele.

Z politických káuz najviac písal o Gorile, ktorá vyšla na povrch koncom roka 2011. Aktívne sa zúčastňoval protestov.

Viem, že v piatok v Bratislave na SNP maximálne tak vymrzneme. Viem, že nás nebudú davy. Ale je to jediná cesta, ako si plniť občiansku povinnosť a nevzdávať sa ideálov. Nečakať rezignovane na to, kým to tu skončí a ako to dopadne. Práve na to by sme mali mať vplyv. A tiež by sme mali mať právo voliť podľa vôle. Lebo inak môžeme rovnako ako Maďarsko z názvu „Res publica" vypustiť... Vidíme sa.

Bol skeptický, že policajný prezident Gorilu vyrieši. Po uplynutí ďalších šiestich rokoch sa zdá zrejmé, že sa nemýlil. Čo by si asi stavil na to, že Gašpar teraz odhalí jeho katov?

Nominácia Tibora Gašpara na pozíciu prezidenta Policajného zboru je výsmech všetkým, ktorí o gorilie protesty čo i len zavadili, nieto ešte vymrzli a zničili si hlasivky na námestiach. „Kauza desaťročia" má na Slovensku príznačné vyznenie: Jeden z jej aktérov odteraz dozerá na poriadok v štáte. Nie je to dôvod na bolehlav? Ulice sú prázdne, dom smútku plný.

...A dnes Kaliňák, ten Robko, čo má Bejby v mienkotvornom médiu, vymenoval za šéfa polície Tibora Gašpara. To je zase ten, čo mal odpratať spis do Nitry, čo mal mať prsty v skartovaní...jednoducho ten, čo ako šéf Úradu boja proti korupcii korupciu nie že neriešil, ale utajoval.

K politike Smeru mal vážne výhrady, k pôsobeniu ex-prezidenta Gašparoviča detto. V roku 2010 volil SaS. No rýchlo ho Sulík sklamal, podobne aj Mikloš. V roku 2013 sympatizoval s Procházkom.

Krásne blogy napísal Ján o svojom otcovi, voličovi Smeru („Chcem opísať osobný zážitok so SYMPATICKÝM voličom SMER-u.“) ako aj mame ťažko pracujúcej vo fabrike, a z politiky rozčarovanej žene („Moja mama povedala, že nepôjde voliť. Že nemá koho. Že všetci kradnú.“) Aj ich chápal, aj ich názory chcel zmeniť.

V parlamentných voľbách v rokoch 2010 i 2012 bol členom volebnej komisie v Štiavniku, 4-tisícovej obci pri Bytči, kde sa narodil. Z reportáži (prvá, druhá) cítiť úctu, ale aj kritiku k občiansky pasívnym rodákom.

Nezištná pomoc, typická klasike slovenskej literárnej tvorby, je už potlačená vplyvom zvonka, no stále je prítomná a inšpirujúca. Rutina každodenného života majoritnej časti obyvateľstva však absolútne odbúrava dôležitosť politickej aktivity. Táto časť dospelej populácie je tak veľká a silná, že zopár hlasov, ktoré volajú po vyššej angažovanosti, je ako vzdialený zvuk pochodu malej skupiny sektárov. Vzbudia chvíľkovú zvedavosť, no takmer nikto neuvažuje, že sa k ich pochodu pridá. Ľudia tu celkovo nemajú radi zmeny, ani horalka, ktorá vyšla rovnaká v novom obale, vraj už nie je taká dobrá...

Prvovoličovi Jánovi sa nepáčilo ani ohýbanie pravidiel, a vlastná neschopnosť sa tomu vzoprieť:

Nie výnimočne dochádzalo k situáciám, že sa za plentou naraz realizovali manželia, prípadne aj traja ľudia spojení mne neznámym rodinným putom, dokonca s vedomím a povolením komisie. Bol som jej členom a neurobil som nič. Samozrejme, často ma obchádzal pocit zodpovednosti, nutkanie svedomia niečo málo urobiť. Je to len formalita, manželia boli najčastejšie dohodnutí už vonku, koho budú voliť, no princípy a nariadenia vo volebnej miestnosti boli porušené. Neurobil som nič. Mohol som sa ozvať, narušiť priateľskú atmosféru v komisii, pohodu pri káve a celkom dobrom občerstvení, no malo by to na mňa silný vplyv. Nie je ľahké žiť svoj život v tomto prostredí a táto pohoda bola vždy vykupovaná odstúpením charakterových požiadaviek, nielen z politického hľadiska. Tak, či onak, bol som zo seba sklamaný.

... V „riporte" z volebnej komisie som plánoval pomenovať a opísať aj problém výskytu alkoholu vo volebnej miestnosti a cestu s prenosnou urnou, ale nezostala mi chuť a pominulo aj odhodlanie. Naviac, neverím vo všeobecné pochopenie prípadne opísaných javov. Ani jedna z týchto vecí neovplyvnila regulárnosť volieb a zostávajú tak iba lokálnou otázkou morálky pre členov nášho okrsku, vrátane mňa.

Štiavniku dlhodobo vládli starosta a poslanci za HZDS. Ján sa tešil, keď škandálmi sprevádzaný dlhodobý starosta vo voľbách v roku 2012 konečne padol. V parlamentných voľbách Štiavnik podobne dlho volil najmä HZDS, posledných desať rokov zase dominuje Smer. Ján tu vidí silnú nostalgiu po minulosti, niekedy aj vo vtipných podobách.

Spomínam si na babičku, ktorá prišla v sprievode dcéry. Na chvíľku sa zarazila vo dverách primalej miestnosti, prehliadala si nás, začudovala sa nad našim vekom (prevaha mladých), ale potom predsa zvolala: „Komunisti moji!" ja som mal síce košeľu, ale modrá nebola a červenú kravatu mi Fico tiež nedelegoval. Kosák a kladivo možno zahliadla na záhrade pred budovou, inak si to ťažko vysvetliť.

Keď sme jej oznámili, že nie sme komunisti, neveriacky na nás pozerala a ja som jej nechcel čítať myšlienky, keďže k dispozícii bola aj neangažovaná literatúra. Odišla za plentu. Teda babka. Vrátila sa k volebnej urne a niekoľkokrát po nej udrela päsťou so slovami „KSS je najľepšja!" No, tak sme sa pobavili.

Ani mladých však Ján nešetril. Opakovane cítil, že si nevážia to, čo vybojovala generácia tesne pred jeho narodením:

Mladý človek nemá ciele, vznešené a hodnotné ciele a ideály podobné tým, za ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi na tribúnach rečnilo- a to je najväčšia chyba.

Na Slovákoch mu vadili predsudky k Rómom, ale aj k sociálne slabším. A samozrejme korupcia, tej sa venoval často.

Stále sa krútime a zvíjame v tom istom kolotoči. Prípady korupcie, či iného nezodpovedného konania s našimi (štátnymi) peniazmi a právomocami sa vracajú pravidelne ako odhodený bumerang. On možno zostrelí zo stromu našej vládnej moci nejaký ten lístok, no mocnému „dubisku“ to na sile neuberie. Kauzy, ktorých medializovanosť prehluší len (nedajbože) prírodná alebo iná katastrofa nám už berú chuť do jedla i do spánku. Mám chuť na zmenu!

Koncom marca 2013 blogy Jána Kuciaka prestali vychádzať – pár týždňov na to začal publikovať pod svojím menom prvé články v Hospodárskych novinách. Neskôr v .týždni, a posledné tri roky v Aktualitách.sk.

Ak máte chuť spoznať Jána Kuciaka lepšie, odporúčam si viaceré jeho blogy prečítať celé. Na záver ponúkam úryvok z blogu, v ktorom Ján opisoval, ako ho zasiahla smrť verejne známeho človeka. Mal vtedy 20 rokov. Päť dní po vražde renomovaného právnika Ernesta Valka napísal krátko po polnoci túto úvahu:

Jeho odchod je cynickým úsmevom nad stavom vecí verejných a (ne)právosti nášho štátu. Je tragikomickým výkladom čŕt spoločnosti založenej na finančnom úspechu, často dokazovanom aj zoči-voči bytiu samotnému.

Netreba heroizovať človeka z mäsa a kostí, ale je nutné zamyslieť sa nad výsledkami jeho práce a v jej kontexte zhodnotiť náš vlastný príspevok k lepším zajtrajškom. Hoci by bol len almužnou, prepitným chudobnej spoločnosti našich čias. Príliš rýchlo zabúdame (a zase zabudneme) na podobne nepríjemné myšlienky, aké prinieslo zamyslenie nad touto tragédiou. Náš rýchly štýl života nám nedáva priestor na prehodnotenie vlastných priorít, a tak zase zapadneme do zapchaných ciest našich životov. Je to škoda. To, čo sa stalo tu, by malo mať ozdravný charakter, ktorý už nenachádzame vo viere, v morálnych autoritách a vlastne nikde. Asi ich nechceme.

Dočkáme sa vyšetrenia kauzy? Ťažko byť optimistom. Je zaužívaným (nemorálnym a prospechárskym) pravidlom, že podobne závažné témy vyriešené nie sú, v lepšom prípade sa výsledok objaví až po úplnom opadnutí záujmu verejnosti. Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby sa mená ozajstných vinných objavili už zajtra. Neviem to. Keby sa objavili, tak výlučne ruka v ruke so skeptickým pohľadom na naše súdnictvo, obavami z manipulácie s dôkazmi, sprevádzaných všeobecnou nedôverou. Je to vydarená glosa na realitu, zachytáva všetko podstatné, čím každý deň žijeme a nevieme (nechceme) s tým bojovať.

PS: Pamiatku Jána i jeho priateľky Martiny si môžete uctiť aj na mnohých miestach na Slovensku už zajtra od 17tej hodiny. Novinky z boja proti korupcii môžete odoberať tu. Vidíme sa zajtra všetci, ktorí máme chuť na zmenu!

 

Gabriel Šípoš

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?