V koži whistleblowera

Autor: Transparency International Slovensko | 3.4.2017 o 12:09 | (upravené 3.4.2017 o 12:30) Karma článku: 9,45 | Prečítané:  3109x

Zuzana Hlávková, Pavol Szalai a Juraj Zelinka píšu o tom, ako prežívali celú kauzu pochybných predsedníckych zákaziek, jej zverejnenie, reakcie politikov a verejnosti a prečo svoje rozhodnutie oznámiť nekalé praktiky neľutujú.

Správy ani nemusíme sledovať. Počúvame o nej v nemocniciach, na úradoch, na školách. Všetci sa na ňu sťažujú, ale nevieme sa jej zbaviť.

O korupcii sme počuli aj na ministerstve zahraničných vecí. V jedálni, na chodbách, na poradách.

A potom sme sa s ňou stretli tvárou v tvár. Ona sa vždy tak netvári. Treba ju rozpoznať. Pochopiť. Pomenovať. Až vtedy ju môžeme odmietnuť.

Fingované súťaže, nadhodnotené náklady, prázdne zmluvy a celková nehospodárnosť vo vybraných projektoch - aj tak vyzerá korupcia.

Nie sme sami

Nepripisujeme si žiadne zvláštne zásluhy. Na nekalé praktiky sme verejne upozornili, lebo sme už nevideli žiadnu inú možnosť, ako proti nim bojovať.

Sme však presvedčení, že podobnú skúsenosť majú mnohí úradníci. Možno na korupciu verejne neupozornili, vnútorne však s ňou nesúhlasia. Možno kvôli nej zmenili miesto alebo sa s ňou pokúšali bojovať vo vnútri.

Úradníci, ktorí o korupcii vedia, majú často strach. Jednou z jeho príčin je aj strata viery v spravodlivosť v našej spoločnosti a neschopnosť „systému“ neprávosť potrestať.

Tento text je určený obom týmto skupinám – úradníkom, ktorým korupcia prekáža, aj skeptickej časti verejnosti.

Naše obavy

Takže tie obavy. Otvorene priznávame, že sme sa báli mnohých vecí. Základnou obavou je, že ak sa vzopriete, ocitnete sa zoči voči veľkej mašinérii. Vy ste sami, kým oni majú celú armádu právnikov, mediálnych poradcov (alebo poradkýň), svoje siete, ľudí ochotných povýšiť rozkaz nad čokoľvek – zákon, etiku, dôstojnosť, svedomie, vlastný zdravý rozum.

Báli sme sa, že keď sa s našou skúsenosťou podelíme mimo ministerstva, budú sa vyhrážať žalobami, dajú nám to pocítiť profesionálne a možno aj inak. Jednoducho nám to osladia. Veď majú vplyv. Nehovoríme o našich šéfoch, ale o ministrovi, premiérovi a štruktúre, ktorú reprezentujú. Na nich a na ňu naši nadriadení odkazovali, keď tvrdili, že čachre s obstarávaniami „idú mimo nás“.

Pri odchode z ministerstva sme boli presvedčení, že o prípade predraženého predstavenia loga a ďalších pochybných zákazkách vedel sám minister (čo neskôr potvrdilo aj Zuzanino stretnutie s ním).

Pomenovať ju

Korupcia nie je čierno-biela. Nenosí menovku. Na začiatku bolo nepríjemné tušenie, že niečo nie je v poriadku. Mali sme indície, ktoré sme si museli pospájať. Naše okolie - kolegovia, nadriadení - trvali na tom, že “nás sa to týka”, “treba to spraviť a hlavne sa nezamýšľať”. Je to lákavá voľba. V návale práce, pod tlakom či s vidinou patričnej protislužby jej mnohí podľahnú. Nám pomohlo mať jeden druhého a o veciach sa rozprávať. Potvrdili sme si, že to, že ide o nekalé konanie, vidíme viacerí. Vtedy sme sa mohli rozhodnúť, či budeme jeho súčasťou.

Odchodom sme chceli aj vyslať signál do vnútra hierarchie, že s manipulovaním tendrov a predražovaním v rámci prípravy predsedníctva zamestnanci nesúhlasia. Odpoveď na volanie však neprišla. Nadriadení o dôvodoch odchodu Zuzany a Pavla vedeli, no postavili ich pred jasnú voľbu: spolupracuj alebo odíď. Na výber teda veľmi nebolo.

Neskôr minister podozrenia zaslané v liste, emaily a komunikované osobne odignoroval alebo zbagatelizoval na prosté mladícke ideály. Žiadne reálne prešetrenie, žiadny prísľub, že podobné konanie sa nebude opakovať.

Kontakt s Transparency

Naše rozhodnutie ísť za Transparency neprišlo hneď.

Každý, kto v živote zažil morálnu dilemu, vie, že jej rozuzlenie neprichádza zo dňa na deň. Je to boj, v ktorom sa pasujete so strachom, neistotou, vlastným komfortom, obavami z budúcnosti a pocitom bezmocnosti na jednej strane a svedomím, povinnosťou, predstave o sebe samom, svojimi hodnotami na strane druhej. Napokon sme pocit zodpovednosti v sebe ubiť do zabudnutia ani rezignovanosti nevedeli. Až vtedy sme sa obrátili na Transparency.

Jej riaditeľ Gabriel Šípoš naše podozrenia nevzal ako hotovú vec. Naopak, prisľúbil ich preveriť. Odhodlal sa teda na to, čo malo už dávno urobiť ministerstvo.

Preverovanie s Transparency trvalo týždne a mesiace. Súčasťou tejto snahy bolo aj zasielanie infožiadostí na ministerstvo a čakanie na odpovede. Tie však naše podozrenia nevyvrátili. S odstupom času vieme, že ministerstvo v nich klamalo, zavádzalo alebo sa vyhýbalo priamym odpovediam.

Prípad sme chceli dotiahnuť. Oslovili sme dotyčných umelcov, s Jurajovými podozreniami sme dokonca konfrontovali firmy, ktoré sa „súťaže“ zúčastnili.

Časom sa potvrdzovala naša obava, že nejde o výnimočné prípady, ale o systémový problém. 

Medializácia

Postupne sme začali chápať, že ak sa chceme pohnúť ďalej, budeme to musieť povedať nahlas. Povedať to, čo veľa z našich kolegov vie - že verejné obstarávania na ministerstve zahraničných vecí nie sú v poriadku.

Mincu medializácie sme obrátili zo všetkých strán. Uvedomovali sme si, že nás to ovplyvní, no boli sme presvedčení, že to má význam, nech to dopadne akokoľvek. Nevedeli sme, ako zareaguje ministerstvo, ako zareagujú médiá a verejnosť. Dúfali sme však, že keď sa ozveme my, naše prípady sa pohnú dopredu. A že možno inšpirujeme ďalších – áno, verili sme, že aj našich bývalých kolegov.

Aj v momente, keď sme o našej skúsenosti hovorili verejne, sme mali obavy. Aj preto to každý urobil trochu inak. Zuzana do toho išla s plnou vervou, Pavol a Juraj si vybrali opatrnejší prístup.

To, čo nasledovalo, už poznáte. Vládne vyjadrenie o „útoku na predsedníctvo“ smerom k verejnosti, spochybňovanie kvalifikácie Zuzany, Pavla a Juraja, zastrašovanie zamestnancov smerom dovnútra. No hlavne žiadne uveriteľné vysvetlenie našich podozrení. Len opatrné priznanie, že podujatie na odhalenie predsedníckeho loga nestálo 160-tisíc, ani 200-tisíc, ale 250-tisíc (a to nemusí byť konečná suma). A tým pádom implicitné pripustenie, že mohlo dôjsť k protizákonnému deleniu zákazky, porušeniu súťažných pravidiel a klamaniu verejnosti aj v infožiadostiach a v médiách. A to stále hovoríme len o jednej zákazke.

Že nešlo o milióny? Vieme. Ide však o princíp – ak sa v rovnakej situácii zachová správne každý úradník, zabránime úniku omnoho väčšieho objemu verejných peňazí.

Za čo sme vďační

S ministerským atakom prišla aj obrovská vlna podpory verejnosti. Tá v nás živí nádej, rovnako ako podpora dosiaľ jedinej inštitúcie, ktorá sa postavila na stranu verejnosti – ombudsmanky. Skonštatovala, že právo Transparency na informácie, garantované Ústavou, bolo porušené.

Ľuďom, ktorí nás podporili, a ombudsmanke ďakujeme.

Máme pocit, že sme urobili to, čo bolo v našich silách a že to bolo správne. Zuzana a Pavol pokračujú v snažení - chcú pomáhať ďalším úradníkom poukazovať na korupciu a neprísť pritom o normálny život.

Možno sme sa vystavili riziku a prišli o časť súkromia. Dôležitejšie však je, že sme nestratili samých seba. A to je pocit, ktorý vám neprinesie žiadny kariérny postup ani lukratívne vyslanie. Dokonca sme získali nových priateľov. Držíme spolu.

Veríme tiež, že naším konaním prispievame k službe verejnosti. Vlastne sa pokúšame o to, čo sme chceli robiť, keď sme nastupovali do predsedníckeho tímu.

Sú však aj veci, ktoré nás ubíjajú: klamstvá zodpovedných, snaha naše podozrenia politizovať, hľadanie konšpirácií, neschopnosť priznať chybu. Je smutné, keď nám niektorí ľudia neveria, že sme uprednostnili osobnú morálku pred kariérou. V slabších chvíľach sa zamýšľame nad tým, či naša krajina dospela do takého štádia marazmu, kedy už žiadna snaha o spravodlivosť nie je vnímaná ako úprimná. Pritom ako ľudia - väčšina z nás - máme predsa prirodzenú potrebu, a právo, poukázať na neprávosť, keď sa nám deje priamo pred očami.

Veríme, že stále viac a viac ľudí pochopí, že toto ELEMENTÁRNE právo im patrí. 

Čo chceme teraz dosiahnuť

Príbeh zapierania ministerstva pokračuje, no v snahe dosiahnuť spravodlivosť nepoľavujeme. Sme radi, že našich prípadov sa chopili kontrolné orgány a polícia. Dúfame, že naše podozrenia preveria tak, ako by to bolo normálne v právnom štáte. Máme nádej, aj keď opatrnú.

Naďalej požadujeme zverejnenie dokumentov, ktoré má verejnosť právo vidieť – zadanie prieskumu trhu a ponuky firiem, ktoré súťažili s agentúrou Evka. Trváme na dôslednom vyšetrení podozrivých zákaziek a vrátenie peňazí minutých v rozpore so zákonom a základnými etickými princípmi. Žiadame aj vyvodenie osobnej zodpovednosti.

My neriešime preferencie politických strán, kandidatúry na generálneho tajomníka OSN alebo prezidenta. Neriešime ani kandidatúru na riaditeľa RTVS. Sme len ľudia, ktorí sa stretli s nekalými praktikami a rozhodli sa nemlčať.

Všetky vyššie zmienené okolnosti si uvedomujeme, no v našom konaní sme sa riadili jediným princípom: upozorniť na nespravodlivosť.

Korupcia sa vždy neskrýva v obálkach alebo igelitkách. Je komplexným javom, ktorý zneužíva hierarchiu verejnej správy a mnoho z jej nedokonalostí.

To, či bude naša verejná správa skorumpovaná, závisí od konkrétnych ľudí. Štát nie je bez tváre, úradníci nie sú bezmennou masou vykonávačov príkazov. Všetci sme zodpovední za to, v akom „nastavení“ si tu žijeme.

Sme naivní? Alebo sme snáď trúfalí?

Všetci vieme, že korupcia existuje. Nie všetci sa s ňou však stretli – alebo si to neuvedomujú. My sme dostali možnosť postaviť sa k nej jasne.

Hovoríme o možnosti, pretože s odstupom času to považujeme za šťastie. Svoje rozhodnutie neľutujeme.

Niektorí sa možno pýtajú, či sme boli dostatočne lojálni alebo kolegiálni. Je však rozdiel medzi lojalitou k tímu a tým, keď sa z titulu tejto „lojality“ máte podieľať na nekalých praktikách. Tam by mala lojalita každého úradníka voči inštitúcii končiť. Úradníci pracujú s verejnými prostriedkami a pre verejnosť.

Sme naivní alebo snáď trúfalí, ak si myslíme, že tí, čo korumpujú, nemajú právo kriviť aj naše chrbty?

Veríme, že úradníkov, ktorým prekážajú nekalé praktiky, bude čoraz viac. A že budú mať čoraz väčšiu podporu našej spoločnosti. Dúfame, že aj svojou troškou sme ich povzbudili. Úradníkov aj spoločnosť, ktorá stráca vieru v spravodlivosť.

Pavol Szalai, Zuzana Hlávková a Juraj Zelinka

Autori sú bývalí zamestnanci ministerstva zahraničných vecí, ktorí verejne poukázali na pochybné tendre na ministerstve. Ak by ste chceli zvýšiť odolnosť i ochranu ďalších mladých úradníkov v boji proti klientelizmu, podporte Transparency v novom projekte vedenom Zuzanou Hlávkovou. Ďakujeme!

Tvorme štátnu správu odolnú voči korupciiTvorme štátnu správu odolnú voči korupcii (TIS)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Superpočítač kúpili za milióny. Nevyužívali ho, o chvíľu zostarne

Slovenskí vedci vyčíslili škody za nepoužívanie počítača na viac ako milión. Dnes už funguje v poriadku, no čoskoro ho bude treba vymeniť.

KOMENTÁRE

Danko to možno myslel dobre. Nech vysvetlí, ako presne

Naozaj Dankovi nik iný ako Volodin číslo nedal?


Už ste čítali?